Windows to Europe

Michal Hvorecký

Intímna vzdialenosť

Zostaňte doma, opakujem, zostaňte doma, a dodržujte intímnu vzdialenosť. Najprv meter a pol, potom dva, nakoniec tri a viac. Skoro nič iné som roky nepočúvala. Už som to dlhšie nevydržala.
Navliekla som si oranžový ochranný odev a vyrazila von. Pri každom pohybe som mäkko šušťala. Materiál sľuboval účinnú bariéru proti najširšej škále vírusov, a stehy, zvárané ultrazvukom, nepreniknuteľnú ochranu. Na tvár som si nasadila silikónovú masku. Ozaj dokonale upravená na prvý skutočný tinder.
Naposledy sme sa naživo videli tak dávno, že mi to pripadalo ako v inom živote. Spoznali sme sa ešte v ozajstnej škole, a vzájomné očarenie pretrvalo. Štrnásťdňové vírusové prázdniny sa zmenili na nekonečné. Už nikdy sme sa nezišli v lavici v triede. Učiteľku sme pozorovali iba na obrazovke. Vyučovanie, krúžky, záujmy, omše – všetko z domu, online, digitálne, pri monitore som sa naučila geometriu, zemepis aj nemecký jazyk, a zasvätila sa do tajov virológie, nového povinného predmetu.
Bližšie sme sa spoznávali cez obrazovku, baiduili sme sa, lenovovali, huaweili, xiaomilovali, a tí, ktorí si to mohli dovoliť, sa aj elonmuskovali. Počas pandémie sme na celé mesiace stratili kontakt, vôbec nefungovala elektrina, potom sme spojenie zložito obnovovali a dlho sme zostali nerozluční. Dospievali sme, často sme četovali, čítali sme si navzájom na pokračovanie najmilšie elektronické knihy, hrali sme hry, sledovali staré seriály, hádali sme sa do krvi a znova sme sa zbližovali. Nedávno som si preňho vyzliekla tričko, túžil ma konečne uvidieť nahú, úpenlivo ma o to prosil, a splnila som mu to pod podmienkou, že on zostane oblečený. Dodržal slovo. A červenal sa viac ako ja. Mala som ho čoraz radšej.
Vzťah mi pomohol vyrovnať sa so smrťou rodičov. Naši sa po desivej tretej mutácii vírusu pripojili k sekte kajúcnikov. Epidémiu považovali za boží trest a každú chvíľu očakávali druhý príchod spasiteľa. Surfovali z jednej sociálnej siete na druhú a predvádzali trýznivé obrady. Potom vyrazili na procesiu, ktorá mala trvať tridsaťtri dní, no po pár hodinách ich pred kostolom skosilo. Stolári im vyrobili truhly z mäkkého dreva, aby telá čo najskôr zhnili, vtedy sa ešte pochovávalo individuálne, neskôr už len v masových hroboch. Cintoríny sa tiahli až po obzor. Nalinkované rady hrobov bez kvetín vymetal vietor. Miesta rovnosti, kde sa všetko dokonale vyhládza. Pri pohľade na ne som sa rozhodla stať lekárkou.
Jeho mama a otec opustili, len čo sa nakazil. Wuhanských sirôt pribúdalo. Začala sa najtemnejšia hodina v histórii našej krajiny, vyhlásil mladý premiér tesne predtým, ako sa počas streamu udusil.
Spojilo nás, že sme obaja zostali sami. S ním som sa ani uväznená medzi štyrmi stenami necítila osamelá, občas sme sa dotkli aspoň cez monitor, a brušká prstov sa mi chveli.
Naučila som sa nové slová: úmrtnosť, smrtnosť, premorenie. Počúvala som protirečivé rady. Treba piť vodu. Nie, vodku. Ráno polievkovú lyžicu octu, večer dve. Prejedať sa. Postiť sa. Odísť do tepla, nie, najprv do zimy.
Istý čas ešte križovali oblohu lietadlá duchov, aby si aerolínie udržali drahé cestovné trasy, ale zanedlho sa nebo vyčistilo. Odhadovalo sa, že zahynula tretina obyvateľov. Neopatrných sa zmocňovala škaredá horúčka, niektorých v spánku, ďalších pri chôdzi. Vozovky sa vyprázdnili, len raz za čas ešte prichádzali autonómne autá s húkačkami a roznášali trvanlivé potraviny. Takmer dennodenne som musela urýchlene riešiť nové problémy: chýbali zásoby, online nákup výstroja, nedostatok náradia.
Pančované antivirotiká mali cenu zlata. Za jednotku intenzívnej starostlivosti pacienti ochotne prepísali svoj byt. Za ventilačné respirátory ľudia páchali hrozné veci a díleri to zneužívali.
Museli sme zostať dokonale izolovaní a čistí, aby sme prežili. Určite aj preto mladých tak priťahovali špinavosti. Inak by prvé e-voľby nevyhral nepredvídateľný fanatik, čo vírus označil za židovský vynález, a nakazení by sa nevyháňali do rómskych osád, kde sa údajne jedia netopierie polievky.
My dvaja sme si opakovali, že napriek všetkému musíme vydržať, nesmieme sa vzdať. Po deviatich rokoch znova nasnežilo. Postupne sa vrátili štyri ročné obdobia. Kvalita ovzdušia dosahovala hodnoty ako pred storočím. Priemerná teplota klesla o tri stupne.
Vláda síce naďalej ignorovala práva nakazených seniorov, ktorí o splnení svojich požiadaviek mohli len snívať. Nikoho nad sedemdesiat už roboti nebrali do sanitiek. V pasci zostali aj davy medicínskych migrantov v pohraničných táboroch.
Obaja sme bádali v lekárskych online skupinách, ktoré intenzívne vylepšovali vakcínu. Až do úplného vyčerpania sme pod mikroskopmi na nete pozorovali premenlivé okrúhle, oválne aj podlhovasté vírusy s ich špirálovou symetriou a strašidelnými kyjakovými výbežkami.
Aktivizovali sa preživší a zvažovali, čo ďalej so svetom, ktorý sa pomaly uzdravoval. Vedeli sme, že už nemôžeme žiť ako dosiaľ, ale predstavy sa rôznili, aj si odporovali. Pomáhali sme prepájať talentované mozgy, vedecké tímy, kvantové počítače aj umelé inteligencie. Tešilo nás, že sa po kolapse kreatívnej ekonomiky preberala aj kultúrna scéna. Hovorili sme si, že ideme spolu do divadla, keď sme si sadli k tabletom a so zatajeným dychom pozorovali hercov, ktorí skúšali hru každý u seba doma a stretávali sa na virtuálnom javisku. Zúčastňovali sme sa na webových politických demonštráciách, na výstavách a koncertoch, prechádzali sme sa s prstom na displeji po svetových galériách a zoomovali obrazy starých aj nových majstrov. Cestovali sme po naskenovaných pamiatkach a historických štvrtiach. Diskutovali sme, do úmoru polemizovali, nahlas premýšľali, písali a stále znova prepadávali pochybnostiam. Horúčkovitá činnosť nás dvoch ešte viac primkla k sebe, už sme ani nevypínali spojenie a dvadsaťštyri hodín sme zostávali v styku, zaspávala som s jeho hlasom a budila som sa s piesňou, ktorú u seba pustil. Naša blízkosť prekonala vzdialenosť.
No aj tak ma omračovala predstava, že sa s ním opäť stretnem osobne. Obišla som vyrabované obchody so zaniknutými značkami. Cez filter ostro vnikal puch hĺbkovej dezinfekcie, roztrúsenej navôkol. Zeleň bujne zarástla priestranstvá aj budovy. Kde-tu sa sporadicky mihli lekári vo vtáčích maskách. Pri múre na hradbách som sa začítala do zoznamov nezvestných chorých aj do poďakovaní obetavým lekárom i sestrám. Ponáhľala som sa ďalej, dohodli sme sa, že sa stretneme pri škole ako kedysi.
Na ošarpanej budove rástli stromy a machy, z otvorenej brány vybehla líška, na komíne sídlili bociany a kŕmili mladé. Dlho som rozmýšľala, čo mu poviem, keď nastane táto chvíľa. Ešte nikdy som nečakala tak netrpezlivo a neisto, s tlčúcim srdcom a zovretým hrdlom.
Tiež prišiel v kombinéze, v žltej, s tvárou zahalenou známou hrubou rúškou z nanovlákien, za ktorú sa kedysi na čiernom trhu platili astronomické sumy. Dívali sme sa na seba cez priezory, opatrne sme prekonávali intímnu vzdialenosť a mäkko sme šušťali. Nepadlo medzi nami ani slovo. Zvláštne, stáť takto blízko vedľa iného človeka. Pri pohľade jeden na druhého sme naraz prepukli do čudného smiechu, aký vychádza z ochranných masiek. Potom sa nám preplietli prsty a dlane sa pevne stisli. Už som zabudla, aký to je pocit. Akoby som mala horúčku. Do slúch udierala krv, na čelo vyskočili kvapky potu a dych sa mi zatajil tak, až mi stŕpla šija.